Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kursk

24. 5. 2006

Kursk / júl - august 1943

 

Na konci druhej strašnej zimy na východnom fronte v Rusku nemecké vojská, ešte vždy otrasené drvivou porážkou pri Stalingrade, zvažovali svoje oklieštené možnosti. No práve v tom čase Hitler už zohrával  obrovskú hru. Neskôr sa priznal, že len pri pomyslení na ňu ho rozbolel  žalúdok. Od leta 1941, keď sa začal  realizovať plán Barbarossa, až do skorej jari 1943 udalosti na východnom fronte priťahovali  Hitlerovu  pozornosť  viac ako hociktoré iné. Aj napriek obrovským stratám, ktoré utrpela armáda,  zbrane SS a letectvo v tejto krutej vojne,  najviac nemeckých síl bolo sústredených pozdĺž  bojovej línie, ktorá sa tiahla na sovietskom území od Fínskeho zálivu až po čierne more v dĺžke takmer 3 000 km.

Führer očakával, že spojenci čoskoro zaútočia na Taliansko a inváziu rozšíria na celú západnú Európu pravdepodobne cez Francúzko, a zároveň si uvedomoval, že bude treba posilniť nemecké sily v ohrozených oblastiach. Nedávny zvrat v bojoch v prospech nezlomnej Červenej armády jasne ukázal, že za tejto situácie nemôže stiahnuť svoje bojové zväzky z východného frontu a premiestniť ich na západ bez toho, aby neohrozil vlastnú pozíciu. Sovietov preto bolo treba prekvapiť rýchlym, zdrvujúcim úderom.

Pod priaznivým dojmom z úspešného obkľúčenia výbežku v sovietskej línii pri Iziume na Done predchádzajúcej jari HitlerObrazek sa rozhodol, že na sústredenie síl existuje len jedno vhodné miesto – 160 km široký kurský oblúk, ktorý sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu siahal po Bel gorod. Hoci tento výbežok bránil čoraz väčší počet prvotriednych protivníkových vojsk, Hitlerovi sa videl ideálny na obchvatný útok. Útok pomenovali krycím názvom operácia Citadela. Očakával sa od nej dvojitý prínos:

Zničenie hlavných síl Červenej armády a vyrovnanie a skrátenie nemeckého frontu.

Hitlerovi spôsobovala  najväčšie starosti potreba čo najrýchlejšie zoskupiť údernú silu, schopnú čeliť narastajúce hrozbe. Strategický ústup a celkové skrátenie línií by uvoľnilo sily, ktoré by mohli použiť inde. Také riešenie by Hitlerovi poskytlo menej strasujúcu odpoveď na jeho dilemu.

Sám by si však nikdy nepripustil myšlienku, aby sa vzdal čo len piade dobytého ruského územia. Keď Nemci konečne skončili s prípravami, na úzkom fronte sústredili takmer 50 divízií wehrmachtu a Waffen SS, vyše 2 000 tankov, asi 1 000 útočných diel a 1 800 lietadiel.

Útok južným smerom na Kursk mali uskutočniť vojská poľného maršala Güntera Hansa von Kluge zo skupiny armád stred  na čele s 9. armádou generálplukovníka Waltera Wodela a za účasti asi 1 000 tankov. Podporu zo vzduchu mala zabezpečovať 6. letecká armáda. Súčasný úder smerom na sever mala podniknúť skupina armád Juh pod velením poľného maršala Ericha von Manstein za podpory 4. leteckej armády. Cestu vpred mala  raziť 4. tanková armáda generálplukovníka Hermana  Hotha, ktorá disponovala asi 1 200 tankami. Zvyšok oblúka malo zabezpečovať 7 peších divízií.

V čase, keď Nemci boli konečne pripravení zaútočiť, Sovieti  už boli viac ako pripravení ich údery prijať. O protivníkových plánoch zovrieť ich v kurskom oblúku vedeli od začiatku priprav, no predovšetkým z informácií tajného agenta priamo v hlavnom velení hitlerovských vojsk. Sovieti  sa pod velením náčelníka generálneho štábu maršala Georgija Žukova

Rozhodli vyčkať, kým sa Nemci vyčerpajú útokmi proti ich  obrannými líniami, a len potom zasadiť mohutný protiútok. V prípade, že by Nemci z akýchkoľvek príčin Citadelu odvolali, sami pripravovali rozsiahlu protiofenzívu na leto 1943.

   Severnú časť kurského oblúka obsadil Stredný front generála Konštantína ObrazekRokossovského(svojím stavom sa takmer vyrovnal malej skupine armád). V južnej časti zaujal pozície Voronržský front generála  Nikolaja Vatutina. V tyle sa ako posila rozložil Stredný front generála Ivana Koneva.

Zdá sa, že napriek nepresnosti dohadov sovietskych síl bolo tu pravdepodobne sústredených 75 divízií a vyše 3 500 tankov, ktoré podporovalo 3 000 lietadiel. Mnohé z nich boli rýchlejšie a modernejšie než stroje, aké sa kedy ziavily na oblohe nad východným frontom. Pritom konev mal ďalších 1500 tankov v zálohe. A to nebolo všetko.

Sovieti, odhodlaní odraziť očakávaný nemecký útok, ešte pred začatím vlastnej ofenzívy vybudovali obranné postavenia až do hĺbky 40 km. V nich sústredili statisíce pozemných mín, 20 000  diel, 6 000 protitankových kanónov a 1 000 odpaľovacích zariadení  pre kaťuše. Delostrelectvo Červenej armády, Obrazekoboznámené s presným dátumom útoku priamo z úst nemeckého dezertéra, zaútočilo na  nepriateľa  niekoľko minút predtým, ako vyčkávajúce nemecké vojská mali  vyraziť vpred. Hitler rátal s bleskovou ofenzívou tankových vojsk, počas ktorej by si útočné kolóny skupín armád Stred  a Juh  prerazili cestu  sovietskymi líniami, aby sa triumfálne spojili no otvorenom priestranstve a vlákali sovietske sili v kurskom oblúku do pasce. Nestalo sa tak. Spočiatku sa zdalo, že Mansteinov ostrý výpad na severe, výdatne podporovaný útokmi strmhlavých bombardérov- šťuk, ktoré útočili vo vlnách, bude z dvoch útokov úspešnejší napriek tomu, že začiatočný postup spomalí rozbahnená pôda, mínové polia, nálety a rozhodný odpor, ktorý kládli sovietske tanky, delostrelectvo a pechota. Po 48 hodinách neľútostných bojoch Nemci prenikli len 11 km v troch izolovaných sektoroch sovietskeho obranného systému. Potom však vyvinula mohutný tlak Hothova 4. tanková armáda a tak nečakane postúpila dopredu, že zalarmovala Vatutina, ktorý prinútil Stalina, abyObrazek intervenoval za urýchlený prísun tankových posíl. V jednom okamihu sa zdalo, že Hitlerovi riskantná hra vyjde. Hotovo napredovanie bolo však zastavené po sérii ostrých tankových zrážok, v ktorých sovietsky všestranný a pohyblivý stredný tank T 34 jednoznačne preukázal schopnosť prekonať všetky najmodernejšie nemecké stroje. Do 9. júla nemecké predsunuté jednotky postúpili iba 32 km od svojho východiskového bodu. Pritom utrpeli veľké straty, a tie, ktoré boje prežili, boli veľmi vyčerpané. Kursk bol mimo ich dosahu, hoci v danej chvíli to Manstein odmietal pripustiť. Modelovej 9. armáde na severe sa darilo menej. Prvý deň síce postúpila o 10 km, čo bolo vôbec naďalej, kam sa niektoré jednotky v tejto operácii dostali. O štyri dni nato niekoľko Modelových tankov preniklo 19 km do sovietských postavení. Napriek tomu ich hrdinský postup proti takému tvrdošijnému odporu sotva napĺňa predstavu bleskovej vojny. V čase, keď operácia Citadela stroskotávala uprostred dômyselne vybudovaných sovietskych obranných línií, Hitler sa 10. júla dozvedel o vylodení britských a amerických síl na Sicílii. Pád talianska sa stával jasnou a nezvratnou skutočnosťou. Hitlerove obavy vzrástli, keď o dva dni neskôr začal maršal Žukov prvú fázu dlho plánovanej letnej ofenzívy – útok v priestore Oriala severne od kurského oblúka. Modelovej armáde hrozilo, že na ňu zaútočia t tyla. Po týždni úporných bojov, keď nenastal prielom ani na jednom úseku frontu, Hitler premýšľal o odpísaní Citadely a presune jednotiek na nový front v južnej Európe.

Kým sa Model pokúšal vymeniť z ruskej pasce na sever,  Manstein presvedčiť Hitlera, aby mu dovolil pokračovať v útoku na juhu. Dúfal, že čoskoro sa mu podarí preraziť Vatutinovu obrannú líniu. Jeho nádeje boli márne. Hitler to napokon uznal 25. júla, keď ofenzívu Citadela, od začiatku odsúdenú na záhubu, definitívne pochoval.

Nasledujúce sovietske protiúdery najprv zastavili nemecký postup, a potom zatlačili nemecké jednotky, čo prežili toto vojenské ťaženie, vopred predurčené na neúspech. Nemci stratili asi 100 000 mužov, vyše 1 000 tankov a približne taký istý počet lietadiel. Sovietska armáda vyvíjala rovnaký nemilosrdný tlak aj na ďalších kľúčových úsekoch východného frontu. Nemcov prekvapilo, že bola lepšie vyzbrojená, mala lepšie vedenie, a predovšetkým si viac dôverovala než v hociktorej predchádzajúcej bitke. V novembri Sovieti dobyli naspäť hlavné centrá – Charkova, Smolensk a Kyjev – a úspešne zahnali nepriateľa nazad (vyše 322 km), až za  provizórnu ochranu, ktorú poskytoval tzv. východný val. Túto nedostačujúcu prekážku, zhotovenú najmä zo zeminy, narýchlo vybudovali v čase, keď už bolo jasné, že nemecké sily, ktorým chýbali zálohy, tanky, lietadlá, palivo a zásoby ba navyše mali roztiahnuté postavenia, ktoré sa často ocitli pod útokmi partizánov, budú musieť ustúpiť a preskupiť sa. Význam východného valu zveličila nacistická propaganda mašinéria. Vyzdvihovala ho ako baštu, na ktorej sa roztrieštia sily komunizmu. V skutočnosti bol val v čase moderného spôsobu vedenia vojny neefektívny.Obrazek

Hitlerova riskantná hra pri Kursku – v najväčšej tankovej bitke, aká sa kedy vôbec odohrala - , ako aj mohutná a tvrdá Žukovova protiofenzíva, ktorá vzápätí nasledovala, viedli ku konečnej porážke Nemecka

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář